Endor

A hned tu mame dalsi, velmi ctivou a snad i poucnou, povidku, jejimz autorem je Bahno. Preji pekne poctenicko.


Bola hlboká a nezvyčajne tichá noc, všetko v okolí zahltila temnota, nebola to však obyčajná tma, ale temnota ktorá sa zarývala do každého kúska tela a prenikala všetky zmysly.
„Dnes možno skutočne nieje vhodný deň na ve¾ké veci.“ Skonštatoval muž zhruba 6 stôp vysoký, zahalený v tmavom dotrhanom plášti, čas a rôzne dobrodružstvá v ňom zanechali svoje stopy. Muž mal oblečené sivé kožené brnenie, za opaskom sa mu pokojne hompá¾ala šab¾a a krátka zdobená dýka. Všemožne prišité opasky mal plné kovových hviezdic, skúmaviek naplnených rôznofarebnými tekutinami a kúskami tenkého kovového náradia. Niektoré by mohli byť považované za smetie, ale muž zdá sa poznal ich účel. Hlavu mal prikrytú kapucňou, ale pod¾a črtov tváre a postavy sa dalo určiť, že ide o príslušníka ¾udksej rasy, mladíka zhruba 20 rokov starého, štíhleho. Objem jeho telu dodávalo jedine vo¾né oblečenie, teraz jemne zmietajúce sa v nočnom vánku. Riedka briadka dodávala jeho sebavedomému výrazu určitú dávku arogancie. Mastné a popletené čierne vlasy nepravidelne padajúce do čela mohli svedčiť o tom že tento muž ve¾mi často o svoj vzh¾ad nedbá.
Rozhliadol sa okolo seba. Stál medzi stromami, skrytý v tieni, všade okolo neho boli pokrivené stromy a húštiny, v lese sa neozývalo vôbec nič, žiadne prasknutie vetvičky či osamotené zašuchotanie lístku, len tichá prázdnota, nebolo to ticho, ktoré by človeka uk¾udnilo. Uprostred divočiny a zvlášť v takejto dobe býva príroda plná tvorov a bytostí, o ktorých človek radšej len počúva v príbehoch, pri teple krbu a plnom kríg¾i piva. Žiaden z nich sa však práve teraz nezdal byť tak blízko, aby vyvolával pocit nebezpečenstva. Mládenca však aj tak trápil pocit blížiacej sa búrky, nevedel čo a prečo, ale cítil ako sa na neho niečo z dia¾ky ženie...
„-nie! Hlúpe veci v mojej hlave. Všetko je presne tak ako má byť a predsa viem o vlámačkách a lúpežiach viac než nejaká stará bosorka, ale odkia¾ to mohla vedieť...a ako mňa môže ohroziť nejaký blbý vták?“ Mladík pokrútil hlavou, zhlboka sa nadýchol a pokračoval vo svojej činnosti.
Zameral sa na svoj cie¾: Osvetlený hostinec uprostred cesty z Liosu do Harbour City. Zvnútra sa ozýval slabý smiech a rozhovory dobrodruhov a obchodníkov, ktorí sa rozhodli prečkať noc v teple a vydajú sa na svoju trasu až ráno. Pokia¾ pôjde všetko pod¾a plánu, to už si bude v Shienarskom hostinci užívať “tržbu“ a zapíjať úspech z novodobo nadobudnutého bohatstva v spoločnosti pobehlice Rose. „Tá f¾andrička!“ Mladík sa pousmial pri myšlienke na temperamentnú a šarmantnú “spoločníčku“ Rose Bouquetovu a na ružu večne zapichnutú v jej vlasoch. Spozornel však keď sa dvere hostinca náhle otvorili a von vyšiel muž. Bol to známy remeselník, slávny pre jeho majstrovské kováčske umenie a takisto bohatstvo. Lúpežníci sa skôr zaujímali o to druhé. Tento muž bol jeho objekt. Dotýčny so sebou večšinou vodil ve¾kú skupinu žoldnierov, aby na cestách chránili jeho majetok. Pomocou šikovné zvolených rozhovorov, zopár úplatkov a pár falošných listov však boli žoldnieri presvedčení, že ich povolali na dôležitú misiu v púšti neda¾eko mesta Alcarinque. Podstatné bolo, že boli ďaleko odtia¾to a remeselníkovi robil spoločnosť jedine papagáj usadený na jeho pleci. Toto bude rutina.
Zlodej nečujne vyštartoval zo svojho úkrytu a sledoval mierne podnapitého remeselníka do jeho izby, využívajúc tiene a strop ako úkryt. Muž odomkol dvere a vošiel dnu. Zlodej ho stále pozoroval. Remeselník sa však ani neunúval rozožnúť svetlo, odložil papagája na stojan, zobral si pár zlatých mincí a tackavou chôdzou sa vydal naspäť do krčmy.
Toto bolo ¾ahšie než čakal. Keď kroky bezpečne utíchli, vykročil zlodej zo svojej skrýše a prehliadol si zámok na dverách, elegantná práca. „Toto môže chví¾u trvať.“ Zamrmlal si trochu rozhnevane sám pre seba. Pár minút sa hral so zámkom a skúšal rôzne kombinácie pak¾účov a techník, všetko bez úspechu. Zrazu pokrútil hlavou a rýchlo vstal. Spod záhybov plášťa vytiahol páčidlo a svižným pohybom zámok vylomil. Vytvoril väčší hluk než mal v pláne, avšak ticho nenarušovalo nič, čo by ukazovalo na nejaké nebezpečenstvo, žiadne blížiace sa kroky, všetko bolo pokojné ako predtým. Potichu vstúpil dnu. Izba bola zaprataná všelijakými vecami, zbrane, zbroje, dekoračné brnenia, množstvo sudov s rôznymi tekutinami. „Načo to ten človek vlastne vláči všetko so sebou?“ Prehliadol narýchlo celú izbu. Pokoj narúšal jedine papagáj, ktorý zvedavo sledoval zlodeja jantárovými očami zo svojho stojana.
Ich poh¾ady sa stretli a zlodej si spomenul, že tie oči sú mu povedomé. „Veštba! Samozrejme, v čarodejnicinej guli!“
Stalo sa to pred dvoma dňami. Vtedy ešte pripravoval potrebné veci na plán ako zase obohatiť svoje vrecko. Potreboval falošnú pečať, po ktorú si musel zájsť do Medey. Pri odchode, vletel pri ceste cez les do nejakej starej bosorky. Tá babizňa vraj postrácala potrebné prísady a chcela od neho aby jej priniesol náhradné. Stará striga, chcela od NEHO, známeho vykrádača hrobiek a lovca pokladov, aby jej robil poskoka. Nevedel prečo jej nakoniec vyhovel. „Určite nejaké kúzlo.“ mrmlal si popod nos, keď sa vracal k čarodejnicinej chatrči s f¾ašou plnou mločích očí, z ktorých mu bolo nadmieru zle. Za odmenu mu ponúkla že mu povie čo ho čaká. Vraj veštica.
„Samozrejme! Prečo nie? Každý predsa rád počúva o svojich úspechoch že?“ predniesol s miernou dávkou sebavedomia a pohàdania.
„Pozrime že čo ti povie Gu¾a chlapče. Vidím, že máš ve¾ký plán! Chystáš sa zbohatnúť čo? Vidím tmu, a hostinec! Je to o pár dní, vidím tam aj teba!“
„Takže som živý! To sa dá brať ako úspech.“ Pri týchto slovách si spomenul na ráno, na vrchného kňaza cechu priestov, keď uháňal preč na svojej lamke a počul ako za ním z plných p¾úc volá: „ZNESVETITE¼! HANEBNÁK! CHYťTE HO! UKRADOL POZOSTATKY NAJVYÅ Å IEHO PATRÓNA LEONARDA! PREKLÁNAM ťA! PRISAHÁM ŽE NEDOŽIJEÅ  ZAJTRAJÅ KA! NECH ťA ZASIAHNE BLESK Z NEBIES, POÈUJEÅ  MA?!“ Sväté relikvie neboli jeho parketa, ale na čiernom trhu z tých kostí kapne pekný balík. Peniaze potreboval na podplatenie Medejskeho úradníka.
„Keď človek vie správne investovať...„ rozplýval sa nad svojou bystrosťou mladík.
„Spoma¾, spoma¾ mladý muž!“ prerušila jeho myšlienky bosorka. „Budúcnosť ti nieje naklonená, vidím tu smrť! Tvoju smrť, zabije ťa pestrofarebný jastrab! Vidíš ho predsa, nie?!“ ukázala ježibaba zvráskavenou rukou na gu¾u.
Jediné, čo v jej hmlistých hlbinách videl, boli okrúhle žÃƒÂ¥te oči. Nevyzerali nijak nebezpečne.
„Jasná vec, zabije ma pestrofarebný vták, asi radšej počúvnem varovanie, zahodím týždne plánovania a spravím si pár dni vo¾na, myslím že by ste to s tými mločími očami nemali prehánať.“ S týmito slovami sa otočil a vykročil na svoju cestu ignorujúc bosorku, ktorá za ním ešte škriekala: „Osud neklame synak, osud nikdy!“
Tu boli teda tie oči, priamo pred ním a nevyzerali nijak nezvyčajne, nietož ešte ako smrť. Zlodejíček sa porozhliadol okolo, situácia nenasvedčovala ničomu neobyčajnému. Vydal sa teda ku masívnej zdobenej šperkovnici. Jednoduchým pohybom klieštikov opatrne odstránil drobnú pascu, ktorá by však neskúsenéj osobe mohla spôsobiť ve¾kú otravu železom v podobe šipky, vystrelenej z malého zariadenia v dutine truhlice, zapichnutej v krku. Otvoril truhlicu a od samého ligotu zlata a drahokamov takmer oslepol. „Trefa!“ Rozhliadol sa nervôzne okolo seba a jediná podozrivá vec bol papagáj neprestajne pozorujúci každý jeho pohyb. V tom na lúpežníkovo ve¾ké prekvapenie a nemenšie zdesenie papagáj prehovoril ženským hlasom: „Volám sa Samia, a ty si len obyčajný zlodejíček, berieš to čo ti nepatrí! Za to zomrieš!“ S týmito slovami sa papagáj premenil na mladú elfku a hneď na to na hmyzu podobnú kreatúru so zlovestným poh¾adom a množstvom nôh a zubov, teraz hrozivo sa približujúcim k zaskočenému mužovi. Treba mu priznať ku cti, že myslel na sebaobranu. Konal rýchlo, avšak nie dosť rýchlo. Stihol vytiahnuť zbraň z pošvy práve v tom momente, kedy mu dve dlhé ako britvy ostré hmyzie nohy prepichli hrudník. S tichým zasipením a prúdom krvy sákajúcim z jeho úst sa zviezol k zemi. Jediné čo mu stihlo prebehnúť hlavou bolo: „Bolesť...Druidka?...veštba!...Rose?...Smrť.“